Hľadal som. Ovoniaval som. Skúmal som. Myslel som. Našiel som?
,,Kto hľadá nájde? Prosím ťa, už som aj do otcových topánok nazerala. Ja som načisto rozum potratila. Nie je ho! Prisámbohu!" Mama bola vždy perfektná. Nikdy som nepochyboval o jej nedokonalostiach, ktoré jej sedeli medzi korienkami vlasov a ťahali za nitky ako sa im zachcelo. Obohacovali vzduch dúhovými bublinami. Vedela byť očarujúco nedochvíľna, šarmantne zábudlivá a permanentne vystresovaná. Keď to otec spomínal, predstavil som si maminu zošuverenú tvár nalepenú na voľajakej permanentke do lyžiarskeho centra. Vždy keď som si kartičku pípol na terminále, jej chytrý výraz dychtivo vypľuje: ,,A možete vstúpiť. Prosím dávajte si veľký pozor na nových lyžiach a dodržujte pitný režim v podobe ovocného čaju. Rum len tato!"
Dnes stratila odmerný valček. Rozčuľovala sa od rána. Tvrdila, že mu cez noc narástli dlhočizné nohy a rozbehol sa spoznávať svet. Výhovoriek plné vaky. Minulý rok piekla perníky a ja som sa ich nemohol ani za svet dotknúť. Vraj: ,,Ferino musia odstáť, kým budú mäkké." Škerili sa na mňa z plechu, ako partička krabov na horúcom piesku.
O týždeň som sedel u zubárky Anity, ktorej trhanie zubov bolo vychýrené ako najbolestivejšie v dedine. Ťahá kliešťami veľkými ako cukina deda Mira v deň súťaže. ,,Ferino, čo toľko sladíš?" a bolo to. Ďalší kaz. Hrával som futbal, potreboval som cukor. Nemal som silu Anite vysvetľovať, prečo mama Katka pečie ako divá. V jeden pondelkový deň, alebo jarný pondelok, alebo pondelkovú jar (ako chcete) jej suseda spoza plota (ani sa neodvážila prekročiť povestnú Curzonovu líniu) vykričala: ,,Kata, vy v skutočnosti ništ nerobíte. Hanbite sa. Ani do práce nechodíte. O muža sa ako staráte, keď behá za inýma?" To prehnala. Ale aj mama. Hodila po Krptíkovej kýbeľ, v ktorom voľakedy odpočíval kozák brezový, jeho kamarát hríbnik gaštanovohnedý, či pán inžinier masliak biely. ,,A vo vás sa kde berie tá drzosť," nedala sa mamka, ,,že šírite o našej rodine prvotriedne hlúposti? Ha? Babizňa jedna!" Vlasy jej lietali ako franforce chlpatej deky, oči sa gúľali po zemi, skákali po susede, dobiedzali, až sa nakoniec poslušne usídlili hlboko v Katkiných jamkách. Od vtedy má oči mandľové, smiešneho tvaru, ako Číňan - žmúrila cez lúče vyspinkaného Oskara na starú Krptíkovú a vyhlasovala vojnu. Mimochodom od vtedy bila len mňa, tú súpravu variech, ako svadobný dar stará mama celkom trafila. ,,Však počkajte ja sa prepečiem do medzinárodnej súťaže." mrmlala si, keď ma zbadala ako leziem na vysokú čerešňu v záhrade.
Mal som plné tričko. Niektoré mi povypadávali pre nedostatok miesta, iné sa pučili pod tlakom mojej pravej ruky, ďalšie sa pýtali utrhnúť z konára. Naťahoval som sa za nimi ako smiešny artista za oporným bodom, v zlom cirkusovom čísle a vtedy som zahučal. Padol som ako taká tenká ničota neschopná. Hruška. A k tomu všetkému aj hnilá. Spomenul som si na Tibora Šikulku, keď kopal za FC Malacky vychýrenú jedenástku.. Spolu s loptou mu odletela aj noha, tak vehementne to strelil. Do hlavy Milana Húsika, ktorý to našťastie odhlavičkoval do úspešného konca, ktorý sa vtedy strašne smial a diváci tlieskali. Mne tlieskal červík a podporoval slané maličkosti.
Poskladal som si svojho draka a odletel na ňom do kuchyne. V poličkách voňala vanilka. Mamina zástera mi vysušila úryvky mora. Nadýchol som sa ako hrdina a postavil sa, myslel som si, že som ju našiel, Tiborovu stratenú nohu, no hruškou som ostal ďalších päť týždňov. Spolužiaci mi na sadru kreslili rôznorodé hlúposti, Juro Králik veľkého draka s fialovými krídlami. Aj mama chcela, ale povedala, že to mám za trest, aby som viackrát nemyslel na babkinu čerešňovú bublaninu...
Mama vedela pekne kresliť. Aj ľúbiť. Ale už iba mňa. Hovorila, že tato jej do nosa fúkol suchú púpavu v nesprávny čas a rozprášil jej do zmyslov kamarátstvo. Pytle výhovoriek. Pamätám si, ako raz sfarbila oblohu do žlto-oranžova a tvrdila mi, že maľoval Západ Slnka. Páčil sa mi aj príbeh o hviezdach, ako majú všetky guľaté tváre, sú niekoľko kilometrov dlhé a len svit mesiaca ich obrúsi do podoby malých špicatých stvorení. Povedala, že keď budem chcieť nachytá mi zopár do pohára od kyslých uhoriek, aby mi svietili v tme. Zažal som ich a písal ďalší príbeh...
Hľadal som. Skúšal som. Písal som. Staval som. Domčeky. Chaty. Dvomi, tromi, ťahmi..
